v rači sa varilo pivo už v roku 1768!
Najstaršou zachovanou písomnosťou, ktorá sa viaže k histórii Rače je listina z roku 1237. Račou sa nazývala časť obecného chotára dediny Okol, ktorá ležala v oblasti dnešnej železničnej stanice Rača. Názov Okol je praslovanského pôvodu a znamenal „kolová ohrada alebo kolmo ohradené miesto.“ Slovo Rača je odvodené od vlastného mena miestneho zemana (Racha) a tiež má svoj základ v slovanských jazykoch. Z týchto zistení vyplýva, že už do vzniku osady obývali toto územie naši slovenskí predkovia.
Vznik Rače (v tomto prípade pokiaľ spomíname Raču hovoríme o historickom intraviláne – dnešná Alstrova ulica, nie o račianskom chotári) ako samostatnej osady je úzko spojený s vinohradníctvom. Od začiatku 14. storočia prichádzali do osady noví obyvatelia, ktorí zakladali vinohrady. Títo noví osadníci pochádzali predovšetkým z nemeckých krajín. Nemci boli zakrátko prevažujúcim etnikom v Rači, čo dokumentuje aj názov obce z roku 1313 villa Retschendorf. V roku 1519 bol richtárom Vavrinec Hiedelsdorf. Jeho meno tiež dokladuje prevahu nemeckého etnika v obci.
Od začiatku novoveku bola Rača mestečkom a súčasťou Devínskeho panstva. V rozmedzí rokov 1635 až 1848 patrila malackej vetve rodu Pálfi. Aj keď Rača patrila zemepánom a teda musela odvádzať dávky, z pozície mestečka mali obyvatelia viacero výhod. Mali právo voliť si vlastného farára, vlastnú samosprávu, mohli usporadúvať trhy a jarmoky.
V roku 1768 bol vyhotovený súpis poddaných, podľa ktorého sa nachádzalo v mestečku 280 domov. Počet obyvateľov sa v tom období v Rači pohyboval okolo 6 -7 ľudí na jeden dom. Z toho vyplýva, že Račanov bolo v tom období okolo 1700 – 1800.
Z hľadiska obcí, ktoré boli neskôr pričlenené k Bratislave to bol jednoznačne najvyšší počet. V druhej polovici 18. storočia už v Rači prevládalo slovenské obyvateľstvo.Svedčí o tom nielen množstvo listín písaných v slovenskom jazyku, ale aj priezviská poddaných: Slováček, Slanina, Kohút, Sloboda, Hrdlička a ďalší. Slovenské obyvateľstvo reprezentovali aj mená pôvodne chorvátskeho pôvodu, ako Havlovič, Bednarič, Benčič, Krajčírovič, Polakovič a ďalší.
Chorváti prichádzali na územie západného Slovenska najmä v 16. storočí. Vďaka podobnému jazyku a kultúre postupne splynuli s tunajším slovenským obyvateľstvom.
Tradičnú prítomnosť nemeckého etnika možno vidieť v menách Eisenreich, Schweng, Venczl, Krampl a v iných.
Z hľadiska sociálneho, patrilo 77 domov poddaným, 159 domov želiarom a vo zvyšných 44 domoch žili podželiari. Poddaní vlastnili okrem domov aj polia, či vinohrady. Želiari vlastnili iba dom a podželiari nemali absolútne žiadny majetok. Žili iba z toho, čo im dal za prácu zemepán u ktorého pracovali.
Poddaní museli odrobiť na panskom určitý počet dní do roka. Počet dní závisel od veľkosti majetku, ktorý vlastnili. Priemerný poddaný v Rači vlastnil 1/8 poddanského gruntu (pozn. Jeden grunt, alebo usadlosť, mala podľa urbárskej regulácie Márie Terézie veľkosť približne 11 ha)
Ak mal záprah musel na panskom odrobiť 6 a pol dňa ročne. Ak záprah nemal, bola jeho povinnosť odrobiť 13 dní ručnej roboty. Ďalej museli odvádzať dva kurence a 5 vajec. V prípade, že mal poddaní 2/8 poddanského gruntu odvádzal aj viac vajec a kureniec, väčšinou aj jedného kapúna (vykastrovaný kohút). Karolovi Pálfimu, vtedajšiemu majiteľovi Devínske panstva odvádzali aj drevo na oheň, deviatok úrody a ročne jeden zlatý.
Na začiatku 19. storočia boli najbohatší poddaní, s 1/3 gruntu, František Nürfl a Jozef Bettelhaim, u ktorého možno jednoznačne určiť židovský pôvod. Želiari boli povinní odrobiť na panskom 18 dní (záprah nemali) a taktiež platili jeden zlatý ročne. Podželiari boli oslobodení od všetkých peňažných naturálnych dávok. Robili ročne 12 dní na Pálfiovských statkoch.
Hoci bola Rača mestečkom, každodenný život tu mal viac-menej dedinský charakter. Ľudí, ktorí sa živili obchodom alebo remeslami bolo len nevyhnutné množstvo. V roku 1768 sa v súpise obyvateľov spomínajú dvaja čižmári, jeden obuvník, dvaja mäsiari, ďalej mlynár, pekár, debnár, murár, zámočník, krajčír a felčiar (chirurgus). To je na približne 1700 ľudí skutočne malý počet. V tom období sa väčšina poddaných venovala vinohradníctvu, no čoraz väčšiu obľubu získavalo pivo. Pôsobil tu aj jeden pivovarník – Ján Hillyradt.
Nemožno povedať, že by sa v tomto období mali obyvatelia Rače zle. Karol Pálfi a jeho syn Ján boli pomerne dobrí a benevolentní zemania. Dovolili Račanom vykúpiť sa z robotných dávok na vinohradoch, zatiaľ čo obrábali svoje vlastné. Taktiež mali právo predávať svoje víno aj mimo obdobia, ktoré im vymedzoval urbár. Pri obľube malokarpatských vín si tak mnoho poddaných žilo na pomery poddanstva viac ako slušne.
autor: Štefan Hrivňák
Autor je archivár, odborný pracovník Štátneho archívu v Bratislave. V roku 2014 získal cenu Alexandra Húščavu za svoju prácu Historicko – geografický vývoj Rače v 19. storočí. Svoje články čerpá najmä z archívnych dokumentov, máp a historickej literatúry. Predložený článok je prvým zo série krátkych štúdii o Rači, ktorých nosné obdobie je od druhej polovice 18. storočia do roku 1946.
Dokumenty: MV SR, Štátny archív v Bratislave, Župa Bratislavská I., Urbarialiá.